Menovky

utorok 27. júla 2010

Zázraky

Ľudia v dnešnom svete žijú rýchlym spôsobom života. Dni ubiehajú, sú čo deň, to starší, spomínajú na minulosť a plánujú do budúcnosti.

Každý deň sa vo svete stane veľa zázrakov. Mňa zaujíma jediná otázka: Prečo ľudia čakajú len na zázraky vo forme vyliečenia z nejakej choroby?

Tak na túto tému by som napísala pár slov. Nechápem, prečo ľudia čakajú veľké zázraky, keď tých malých majú okolo seba neúrekom. Nie je zázrakom to, že sme sa narodili? Že sa ráno vôbec zobudíme? Že máme zamestnanie, deti, bývanie ? To naozaj nestačí? Aj to sú zázraky. A aha, dejú sa každým dňom. Prečo si to dnešní ľudia neuvedomujú? Lebo na zamýšľanie nemajú čas? Sú v jednom kolobehu. Od ranného vstávania do práce, cez obed a neskorý príchod domov. Práve preto nemajú čas zamyslieť sa nad tým, že zázrakom nie je len vyliečenie chorej osoby.

Keby si to uvedomil každý človek, bral by každodenné problémy ako maličkosti. Žilo by sa mu ľahšie. Bol by spokojný a myslel by menej negatívne.

Ak však chceme zmeniť svet a zmýšľanie, musíme začať každý sám od seba.

utorok 20. júla 2010

Moja úvaha :)

Touto témou som sa začala zaoberať po jednom koncerte u nás v škole. Do toho mi prišla vhod jedna súťaž, tak som napísala úvahu a poslala ju mailom. Nech sa páči, prečítajte si ju.

NÁSTRAHY ŽIVOTA

Mladí ľudia, tínedžeri, pubertiaci. Nevyčerpateľná téma dnešnej spoločnosti. Sú to ľudia, ktorí bojujú deň čo deň o miesto na tomto svete i o to, aby sa vyhli všetkým nástrahám, ktoré im doba ponúka. Snažia sa prežiť ubiehajúce dni naplno, chcú dosahovať najlepšie výsledky, potrebujú cítiť podporu dospelých, túžia po tom, aby sa im splnili aj tie najtajnejšie túžby a sny, kvôli ktorým prebdeli veľa nocí.

Myslenie a konanie mladých ľudí ovplyvňuje rodina a kamaráti. Rodinu si nikto nevyberie. Do akej sme sa narodili a do akej si nás rodičia vyvolili, v takej žijeme. Rodičia dúfajú, že z nás vychovajú dobrých ľudí. Nájdu sa ale rodičia, ktorí svojím deťom nedláždia schody k dokonalosti, ale šliapu im po ich snoch a život im nijako neuľahčia.

Aj kamaráti zohrávajú dôležitú úlohu v živote mladých. Na rozdiel od rodičov si ich môžeme vyberať a je len na nás, koho budeme považovať za svojho kamaráta alebo kamarátku. S nimi sa nám životom kráča ľahšie a problémy sa zdajú zanedbateľnými.

Častokrát sa stane, že tínedžer podľahne pokušeniam. Jeho cesta sa začína od nezávislosti k závislosti. Po droge a omamných látkach siaha čoraz viac ľudí. Chcú sa odtrhnúť a cítiť sa nezávislými. Všetko sa začína nevinne. Najprv len nočné posedávanie v bare s pivom pri ústach a s cigaretou v ruke. Takýto skľúčený, smutný, znudený a životom odvrhnutý tvor sa stáva ľahkou korisťou pre „vykupiteľov“, ktorí sa zjavia v tej správnej chvíli. Začnú rečami typu : Viem, ako ti je. Aj ja som to zažil, ale mám pre teba niečo, čo ti určite pomôže. Na všetko zabudneš a problémy sa časom vytratia.

Dílerov je možné sledovať najmä vo väčších mestách, keď sa po večeroch túlajú s partiou a usilovne hľadajú spoločne nové obete, ktoré podľahnú ich lákadlám a ktoré sa chytia do ich siete bezcenných prísľubov o bezstarostnom živote. Je len na rozhodnutí ľudí, či príjmu alebo odmietnu.

Je mnoho mladých, čo si s týmito ponukami vedia poradiť, ale sú aj takí, ktorých k prijatiu ponuky donútia problémy. Problémy rôzneho charakteru a veľkosti. Možno si poviete, veď všetko sa dá zvládnuť, ale nie vždy je to tak.

Veď ako sa máme pozerať na to, ako sa nám rúca rodina, choroba si vyhliadla niekoho z našich blízkych, máme pocit, že láska neexistuje, šťastie sa nám obrátilo chrbtom, kamaráti už o našu spoločnosť nestoja alebo si len jednoducho myslíme, že sme tu sami a náš život stratil zmysel? Práve vtedy hľadáme niečo, po čom zabudneme a aspoň na chvíľu unikneme z krutej reality.

Spadnúť do pekla, klesnúť až na dno, prísť o všetko a cítiť, že nemáte dosť síl na to, aby ste vstali a odolali ďalšej dávke, musí byť naozaj ubíjajúci pocit.

Tí, čo niečo také nikdy nezažili, si často ani nevedia predstaviť, čo každodenne prežívajú ľudia – narkomani.

Určite sa tento pocit nedá s ničím porovnať, ale na prirovnanie môže postačiť aj tento príklad: Keby ste sa ocitli na púšti a míňali by sa vám zásoby pitnej vody, nemali by ste pocit, že ak do niekoľkých minút nenájdete malú oázu, tak zomriete? Alebo ak ste padli do hlbokej rokliny, nikde na blízku nebol nik a vy ste len sledovali vtáky v povetrí, nezatúžili ste aj vy po slobode?

Tak niečo podobné a iste aj horšie sa s narkomanmi deje, keď potrebujú ďalšiu dávku. Tak, ako človek na púšti, ktorý prahne za vodou alebo človek, ktorý túži po slobode, tak narkoman túži opäť uniknúť z reality do „svojho sveta“. Do sveta bez problémov, tam, kde sa necíti taký osamelý a bezcenný.

Narkomanov sú plné ulice, kluby a bary. Stretávajú sa v malých, tmavých uličkách mestských štvrtí. kde sa nadopujú pre ich život potrebnou „potravou“.

Zamysleli ste sa už niekedy nad tým, ako pomôcť ľuďom zachyteným v sietí posplietaných sľubov, klamstiev a závislosti? Ako ich neporovnávať a neodsudzovať? Ako ich neodsúvať na okraj ľudskej spoločnosti? A vôbec, môžu zato, že sa stali závislými?

piatok 16. júla 2010

Ďakujem


Som rada, že ešte vždy existujú ľudia, ktorí mi dokážu na tvári vyčarovať neskutočný úsmev za akýchkoľvek podmienok. Je to skvelé, ak sa mám na koho obrátiť a s istotou viem, že ten druhý mi nepovie NIE.
O kom je reč? To vie najlepšie každý sám. Ďakujem!

nedeľa 11. júla 2010

ĽUDIA

Ja by som si ľudí rozdelila do niekoľkých skupín. Je to môj osobný názor. Som si vedomá toho, že sa s ním nebude stotožňovať mnoho čitateľov, ale tento blog je môj a ja si môžem písať názory aké len chcem. Avšak, nechcem ľudí hádzať všetkých do jedného vreca.

Prvú skupinu by som si nazvala ľuďmi, ktorých nepoznám, oni nepoznajú mňa. Sú to bežní okoloidúci z iných miest a dedín, ktorí mi nie sú žiadnou rodinou ani príbuznými.

V druhej skupine by boli ľudia, ktorí si hovoria "kamoši"...tí fungujú len sem-tam, keď ma vidia niekde, tak prídu pokecať. A po rozhovore vie celá dedina, čo robím, ako sa mám. Stretávame sa na diskách a na podobných akciách, ale často prejdeme okolo seba akoby sme sa nepoznali.

V tretej skupine sú ľudia, ktorí ma "vraj poznajú"...túto skupinku naozaj milujem...vedia o mne všetko, aj to čo neviem o sebe ja. Zaujímajú sa o všetko, čo robím, ohovárajú ma, kontrolujú a porovnávajú. Títo ľudia neznamenajú pre mňa vôbec nič. Sú zákerní, neprajní a závidia aj keď nemajú čo.

Ďalšou, v poradí štvrtou skupinkou sú ľudia, ktorých by som sa zastala vždy. Ktorí pre mňa znamenajú úplne všetko. Sú nimi MOJI PRIATELIA. Tým by sa patrilo venovať najrozsiahlejšie, ale spomeniem len pár slov. Táto skupinka, to sú ľudia, ktorí ma vždy podržia, majú ma radi, ja im lásku oplácam ako sa len dá. Nechcem tu menovať konkrétne mená, lebo oni vedia, že tu patria práve oni.Je to skupinka ľudí, ktorých zaujíma to, ako sa cítim, vždy pomôžu, ak je treba. Zaujímajú sa o moje problémy, starosti i radosti. Plačú so mnou, ak mi je nanič, smejú sa, ak mám skvelú náladu. Dokážu ma rozosmiať i v tej najhoršej chvíli. Niekedy možno ani nevedia, ako som sa naozaj cítila pred tým, než ma oslovili alebo napísali mi.

V poslednej skupine je RODINA. Členov mojej rodiny, v ktorej žijem, ľúbim z celého srdiečka. Znamenajú pre mňa celý svet. Nikdy by som nedopustila, aby sa jednému z nich niečo stalo. Táto skupina má veľa podobných vlastností ako tá predchádzajúca.

Ľudia, ktorí ma nepoznajú, nemajú žiadne právo súdiť ma alebo ohovárať, či rozširovať o mne všeličo zlé. Toto právo majú len moji priatelia a rodina. Oni prežili so mnou najviac, Sú so mnou zožitý. Vedia, čo milujem, čo mám rada, vedia, čo ma dokáže rozplakať a čo rozosmiať. Im patrí moja vďaka.

♥ ĎAKUJEM IM ZA TO, ŽE SÚ!!! ♥

štvrtok 8. júla 2010

Slnko svieti, voda láka, postavme si snehuliaka :P

Leto - to najkrajšie ročné obdobie :)
Jemne pofukujúci vetrík, lesknúca sa rosa v tráve, slnko vystupujúce vysoko na oblohu, kŕdeľ lastovičiek poletujúcich sem a tam...typické znaky leta.

Kto nemiluje toto ročné obdobie, na iné si asi chuť nenájde. S letom sa spája teplo, voda a slnko. Nemôžem zabudnúť ani na letné lásky. Premýšľali ste už niekedy nad tým, prečo sa v lete tak ľahko hľadá partner či partnerka? Ja veru áno. Moje filozofovanie ozaj nemá konca kraja :)

Keď sa mladí vyberú do mesta na nejakú akciu s partiou kamarátov, chalani i baby sa nahodia podľa najnovšej módy a z vlasov vykúzlia rôzne neidentifikovateľné tvary. Ženské si už make-upom radšej nezakrývajú tvár, lebo ju majú konečne nádherne opálenú, tak sa na omietku radšej vykašľú, veď škoda času i námahy a venujú sa oblečeniu, jemnému líčeniu a účesom. Mnohé z báb zvolia farebné tričko na ramienka, krátke šortky, priliehavú sukničku alebo letné šatičky. Môžu ukázať svoje nohy. Aby im však lepšie vynikli, a povedzme si rovno, aby nimi zaujali chalanov, doplnia ich vysokými topánkami, ktoré hýria farbami...a ešte čosi, nesmú zabudnúť na kabelku, tá je tiež dôležitá, veď kam ukryjú svoje tajné zbrane, ako lesk na pery, voňavku, ktorou omámia opačné pohlavie či hrebeň, aby si kedykoľvek upravili vlasy? :D
Po posledných úpravách a po hodinách strávených pred zrkadlom sa konečne stretnú všetci niekde von.

Ááá, je to tu! :) Príjemný teplý večer, zapadajúce slnko, pohľady, úsmevy, dotyky :) Láska veľká..." Si nádherná" ,zašepká ON...."Ďakujem", odpovie ONA. ... Už chýba len veta:"Chceš so mnou chodiť?" , lebo na vetu "Chceš so mnou stráviť zvyšok života?" ešte nemajú vek :)

Čo je však horšie, letné lásky dlho nevydržia. Smolu majú tí, ktorí sa dostali do fázy s názvom ZAĽÚBENIE :) Jeden z páru odíde na druhý koniec republiky, ak nie za more a druhá polovička ostáva doma. Smútok, sklamanie, samota.... :)

Tak rýchlo, ako sa do lásky mladí počas leta hrnú, tak rýchlo sa z fázy ZAĽÚBENIA dostanú. Prídu nato, že to nebol ten pravý alebo tá pravá, kašlú na to a idú ďalej s nádejou...VEĎ BUDÚCE LETO TO VYJDE :)

piatok 2. júla 2010

"Tragické" privítanie slovenských hrdinov

Nechááápem....takto sa víta národných hrdinov??? No a čo, že nevyhrali titul MS 2010? Hanba SFZ!!! Organizátori privítania futbalistov v Bratislave to mohli urobiť veľkolepejšie. O privítaní našich chalanov sa dozvedelo len pár ľudí z najbližších miest a dedín. Takéto privítanie si Weissovi chlapci naozaj nezaslúžili. Postup do osemfinále pri slovenskej premiére v dejinách samostatnej republiky sa mal osláviť dôstojne.

Čo sú to za ľudia na tom Slovensku??? Takto sa ďakuje za úspech??? Čo si tí funkcionári a organizátori myslia, pre koho asi chlapci hrali??? Pre seba? To teda určite nie. Ako Marek Hamšík povedal: "Futbal sme hrali pre fanúšikov na celom Slovensku." ... Kto si konečne uvedomí, čo pre nás urobili? Pre našu krajinu, pre malé Slovensko v srdci Európy? Naozaj ich úspech pre nás nič neznamená???

Niektorí ľudia by si mali vstúpiť do svedomia. Myslím si, že naši bojovníci očakávali oveľa viac a nie pár stovák nadšencov.