Pridávam tu článok, ktorý som napísala do literárnej súťaže.
Elena študovala na vysokej škole medicínu. V jeden deň, keď prechádzala po chodbe, všimla si na školskej nástenke vyvesený plagát. Len čo ho videla, zaujal ju, a tak sa prihlásila do programu na Záchranu detí v Afrike aj so svojimi dvoma spolužiačkami. Veľa čítala o týchto deťoch, ich rodinách i o prostredí, v ktorom žili. Videla mnoho obrázkov malých, chorých detí v Afrike, ktoré mali v očiach radosť i smútok zároveň.
Len čo si predstavila, ako tam ľudia žijú, nebolo jej to jedno. Bola vždy zato, že pomôže, keď bude môcť. Tak si zaumienila, že bez, či so súhlasom rodičov, sa do tohto programu prihlási. Možno bude mať to šťastie, vyberú aj ju a bude môcť urobiť aspoň to málo pre detí, ktoré majú rovnaké právo na život ako ona.
Po troch dňoch utekala so spolužiačkami k nástenke, zavesenej na chodbe, a našla svoje meno napísané na červenom kúsku papiera. V momente pocítila veľké šťastie a radosť. Povedala si: „Ela, máš jedinečnú príležitosť prežiť veľký zážitok v horúčavách Afriky a nadobudnúť nové skúsenosti z medicíny.“ S kamarátkami sa objali a so šťastným úsmevom na perách pobrali sa na ďalšiu prednášku.
Ešte v teň deň rodičom oznámila svoje rozhodnutie, ktorí ju v tom na jej prekvapenie naplno podporili. Matka jej povedala: „Ela, zlatíčko, je to tvoj život a tvoja budúca práca. Ak to chceš, my s ockom ti nebudeme stáť v ceste. Máš naše požehnanie.“ S kamarátkami sa začala pripravovať na nasledujúce mesiace strávené v Afrike.
Keď nadišiel deň, kedy mali letieť, vytiahla spod postele starý kufor, zbalila si potrebné veci, rozlúčila sa v škole i doma a odišla na letisko, kde na ňu a jej spolužiačky čakalo osobné lietadlo. Neleteli len ony, ale aj ďalších desať ľudí. Neboli to len študenti, ale i profesori, misionári a iní ľudia, ktorí chceli tiež pomôcť.
Asi o piatej ráno lietadlo vyletelo do oblakov. Ela sledovala krajinu, ktorá jej stúpala pod nohami. Ťažko sa jej odchádzalo od rodičov, ale vedela, že nejde sama, a že môže pomôcť ľudom, ktorým sa v tomto svete nežije najlepšie.
Po štrnástich hodinách dlhého letu lietadlo pomaly pristálo. Elena pocítila únavu, ale bola rada, že je už na mieste. Potešila sa horúcemu počasiu. Na letisku ich čakal uvítací výbor sprievodcov. Títo ľudia ich privítali a ubytovali v malom moteli. Ela vošla do svojej izby, kufor položila vedľa dverí, vyčerpaná padla do postele a tvrdo zaspala.
Ráno ju zobudili lúče teplého slnka, ktoré ju jemne hladili po tvári. Príjemné jej bolo aj trúbenie slonov v divočine či čvirikanie malých spevavcov, ktoré sedeli na konároch neďalekých stromov. Bolo to nádherné. Takýto vnútorný pokoj už dlho nemala.
Ela vstala, naraňajkovala sa s ostatnými a odišla s nimi do neďalekej dedinky. Po ceste videla množstvo zvierat a celú nádhernú prírodu. Bola unesená. Nevedela, čo povedať. Slony kráčajúce v stádach, opice skákajúce v korunách stromov, zebry, žirafy, zeleň navôkol a teplé slnečné počasie........stratila slová, len s úsmevom na tvári sledovala mihajúcu sa prírodu.
Z pozorovania ju vytrhlo prudké zabrzdenie auta, v ktorom sa viezli. Vystúpili a kráčali k malej chatrči. Vstúpili dnu. Pohľad, ktorý sa naskytol Elene a ostatným bol ako zo zlého sna. Matka so štyroma deťmi sedela na zemi a kojila najmladšie z nich. Jedno dievčatko ležalo nehybne na posteli, ostatné deti boli chudé a matka vyzerala dosť vyčerpane. Ela nemohla uveriť tomu, čo videla. Uvedomila si, že im musí pomôcť, a že bude robiť všetko preto, aby tu bola čo najužitočnejšia.
Keď deti zbadali bielych ľudí, na perách im zaihral úsmev a v detských očkách žiarili iskričky akejsi nádeje, nádeje na lepší život. Deti v dome nemali veľa vecí potrebných k životu, ale i napriek tomu v nich Ela videla šťastné deti, ktoré boli odhodlané bojovať. Bojovať o miesto na tomto svete.
Sprievodcovia všetkým predstavili rodinu a Ela aj s jednou spolužiačkou Alexandrou mali stráviť nasledujúce mesiace s touto rodinou. Mali im byť maximálne nápomocné či už pri domácich prácach alebo pri starostlivosti o deti. Taktiež im mali zabezpečiť lepšie podmienky pre život. Slovenská vláda v spojení s OSN posielala do tejto oblasti päťkrát za mesiac lietadlo s množstvom potravín a liekov.
Na ďalšie ráno Elena s Alex vstali skoro a ponáhľali sa k rodine. V aute si viezli lieky, potraviny a nejaké nové hračky pre deti.
Deti ešte spali, tak dievčatá pripravili raňajky, nanosili vodu a pripravili si lekárske potreby, aby mohli zaočkovať malých nezbedníkov a ich matku proti tuberkulóze a iným infekčným chorobám, ktoré im v tomto prostredí hrozili deň čo deň.
Asi po pol hodine sa matka s deťmi zobudili. Dievčatá ich pozvali k stolu, aby nabrali sily do nového dňa.
Pri raňajkách sa matka rozprávala s dievčatami, pýtala sa ich odkiaľ sú a kde študujú. Deti zase zaujímalo, či sa s nimi budú hrať detské hry. Dievčatá najprv vyšetrili malé dievčatko Pem, ležiace na posteli a podali jej potrebné lieky. Pem bola už tri mesiace pripútaná na lôžko so zákernou chorobou. Matka jej nemohla zaplatiť najlepších lekárov, a tak lekársku pomoc uvítala s radosťou.
Deň sa pomaly chýlil ku koncu. Ela a Alex sa vrátili do motela.
Takto bežali dni, týždne, mesiace. Dievčatá sa ani nevediac ako, zblížili s celou rodinou. Matka im bola vďačná, deti šťastné. Preto Elenu s Alexandrou veľmi zasiahlo, keď sa stav malej Pem deň za dňom zhoršoval. Až jedného dňa zomrela. Vysoká horúčka spôsobila oslabenie srdca, a to nevydržalo. Tak sa všetci zišli, aby Pem dôstojne pochovali. Matka malého dievčatka poďakovala Ele a Alex za všetko, čo robili pre malú Pem. Študentky boli rady, že sa deň už pomaly končil a mohli si ísť odpočinúť. Vedeli, že musia matke pomôcť ešte viac ako predtým. Boli si vedomé toho, že jej už nebude stačiť len ich fyzická pomoc, ale teraz jej musia byť veľkou psychickou oporou. Vynaložením veľkých síl sa im to postupne darilo.
Deň čo deň, týždeň čo týždeň, sa matka pomaly so stratou svojej dcéry vyrovnala. Musela. Veď mala doma ešte štyri deti, ktoré jej ostali a boli zdravé. To jej bolo útechou. A veľmi jej pomohla prítomnosť dvoch mladých dám, ktoré už brala za svoju rodinu.
Tak prešiel aj piaty mesiac pobytu v Afrike. Ešte nič nebolo ukončené. Elenu ešte postihla jedna nepríjemná udalosť.
V jeden teplý deň sa s deťmi a Alex hrali na lúke. Afrika je známa tým, že na každom kroku môže číhať nebezpečenstvo. A tak tomu bolo aj teraz. Ela sa od deti trochu vzdialila, zarozprávala sa s kamarátkou a deti sa zatiaľ hrali v tráve. Odrazu počula žalostivý plač. Dobehla k malému päťročnému Johnovi. Ela sa mu pozrela na nohu a usúdila, že ho uštipol had. Alex zavolala deti, Elena vzala chlapca do náručia a utekali domov. Položila Johna na posteľ, Alex jej podala kufrík s lekárskym náradím, vybrala jej to, čo potrebovala a Ela vytiahla jed, ranu ošetrila a obviazala. John mohol byť rád, že na blízku bola Ela, jedna z najlepších lekárok na fakulte. Chlapček zaspal, Alexandra upokojila jeho matku a podala jej pohár vody. Matka sa im opäť za všetko poďakovala. Dievčatá boli šťastné, že znovu mohli pomôcť a dokonca zachrániť život jednému z ich malých zverencov..
Ostával už len týždeň do skončenia pobytu. Chvalabohu, bol to pekný týždeň bez nejakých ďalších nepríjemných a nečakaných udalostí. Elena si ešte vychutnávala horúce lúče slnka, pohľady na prírodu i zver. Bola šťastná že takýmto spôsobom bola užitočná pri ľuďoch, ktorý potrebovali aj jej pomoc.
Dediny, ktoré navštívili títo slovenskí dobrovoľníci mali postarané o potraviny, lieky či lekársku pomoc.
Prišiel deň odchodu. Ele sa nelúčilo ľahko. Chtiac – nechtiac si túto rodinku i jej členov obľúbila. Všetkým sľúbila, že sa iste vráti, keď vyštuduje posledný rok vysokej školy.
Matka im poďakovala, objala ich a povedala im, že dvere majú kedykoľvek otvorené, a že je rada, že ich spoznala. Dievčatá sa rozlúčili aj s deťmi, nechali im malé darčeky a odišli do motela.
Ešte v ten večer odleteli domov. Ela si odniesla množstvo nových skúseností, iných názorov na život a hlavne veľa spomienok na Afriku.
Mesiac po návrate do školy Elena získala ocenenie za odvahu a hrdinský čin. Neskôr sa z nej stala úspešná lekárka, ktorá si založila svoju malú ošetrovňu na horúcej pôdy Afriky.
