Ja si sedím doma v kresle,
za oknom tichý dážď.
Premýšľam o veľkom svete,
mysľou ženie sa veľa fráz.
Spomínam na dávne časy,
kedy neriešila som vlasy,
na vonkajší vzhľad nedbala som,
cestou kráčala som s otcom..
Ale čas je neúprosný,
ten núti nás myslieť vpred.
Je náš nepriateľ mocný,
aby spoznali sme celý svet.
Teraz spoznávam miesta,
kde ako malá vstúpiť som nemohla,
teraz nimi vedie ďalej moja cesta,
takto som sa žiť rozhodla.
Prečo musím myslieť vpred?
Mnohých vecí vzdať sa hneď?
Musím zabudnúť sa staré časy,
Lebo oni nevrátia sa už asi.
- by me
