Zasiahla ma udalosť, ktorá mnou natoľko otriasla, že som sa rozhodla napísať tento článok.Nech mi odpustí kamarát, ktorého sa táto situácia týka, ale mne to nedá.
Potrat-interupcia. To slovo skloňované ústami mnohých mladých dievčat, starších žien, ale i mužov, chlapcov, babičiek a dedkov.
Všetko sa to začne v jeden deň, kedy sa dvaja ľudia rozhodnú urobiť niečo, o čom si myslia, že im to upevní vzťah alebo si budú možno jeden druhého viac vážiť. Máloktorí však rátajú aj s možnosťou, že po ich čine sa ohlási malý zázrak. Aby som bola objektívna, pre jedných zázrak, pre iných trápenie, utrpenie a smútok. Áno, hovorím o dieťati. O tom malom nevinnom stvorení, ktoré má rovnaké právo na život ako my všetci, ktorí žijeme.
Viem, že mnohí s mojim názorom na interupciu súhlasiť nebudú, ale je to môj názor.
Ak sa už stane, že mladá baba otehotnie, je naozaj jediným riešením dať „to“ preč??? Neriešiť, že je to plod lásky? Nedá sa uvažovať aj nad inými možnosťami, ktoré by boli v súlade s Božími prikázaniami a normami členov našej spoločnosti? Veru, keby dievča chcelo, vyriešilo by to inak. V prvom rade by malo hovoriť s otcom budúceho malého stvorenia, lebo vždy sú na túto vec dvaja. Viem, sú chlapi, ktorí toto nezvládnu, dokonca samí sú iniciátormi potratu a nútia priateľku vzdať sa toho, čo v sebe nosí. Ale sú aj chalani, ktorých táto záležitosť síce zasiahne, ale dokážu sa vysporiadať s dôsledkami svojich činov a ostanú dievčaťu nablízku, snažia sa nájsť najlepšie riešenie tejto situácie a ubezpečujú partnerku, že nech sa deje čokoľvek, oni ostanú pri nej, aj keby všetci ostatní boli proti. Rovno poviem, takéto dievča má šťastie, lebo viac je takých, čo zdupkajú pi prvej príležitosti.
Ak však nastane aj táto možnosť, teda útek partnera, dievča ešte stále má na výber. Vynosiť dieťa a dať ho na adopciu, ak si myslí ono aj príbuzní, že by to nezvládlo, že je mladé a chce v živote dokázať viac. Ale je to možnosť, ktorá sa dá zrealizovať.
Mnohé z báb sa však rozhodnú pre okamžité odstránenie „problému“. Vybavia si lekára, ktorý to urobí za nich, ľahnú si na stôl a o pár minút vyjdú spokojné z ambulancie. Už ich nič neťaží, nič netrápi, nemusia nič riešiť. Ich „problém“ zmizol. Je preč.
Ale je tomu naozaj tak??? Dokážu sa vysporiadať s touto udalosťou, ktorá ich všetky poznačí na celý život? Dokážu žiť s pocitom viny, viny za vraždu, ktorú spáchali? Dokážu sa pozrieť na malých novorodencov bez toho, aby sa im naskytla otázka: „Ako by asi vyzeralo moje dieťa?“
