K - O - Č - A - P (21.-24.9.2010)

...Kurz Ochrany Človeka A Prírody...

V utorok skoro ráno sme sa všetci stretli pred budovou našej školy v Sp. St Vsi. Z 25 študentov našej triedy sa na kurz prihlásilo 19. O pol 8 nám pán riaditeľ naukladal cestovné tašky a ruksaky do kufra svojho auta, aby nám ich mohol vyviesť na miesto konania kurzu, do Ždiaru. Batožina bola naložená a my sme sa mohli presunúť na zastávku, aby sme sa autobusom vyviezli k Jezersku. Keď sme vystúpili, dali sme sa do dvojíc a ako organizovaná skupina sme pokračovali celým Jezerskom až na vlek, odkiaľ sme zišli do Bachledovej doliny a videli sme Ždiar. Všetci sme sa tešili na penzión, v ktorom sme mali byť ubytovaní, lebo sme boli poriadne spotení, smädní, hladní a ešte aj unavení z cesty. Vedúci kurzu nám však oznámil, že sa po jednej ceste zastavíme v Monkovej doline. Po hodine cesty sme sa dostali pred hotel Magura a mohli sme sa pokochať krásnou prírodou. Slnko pripekalo a nám dobre padol krátky oddych, aby sme nabrali nové sily. Asi po pol hodine oddychu sme sa pobrali ďalej do vytúženého penziónu. Vybrali sme si kľúč a ubytovali sme sa na izbách. Keď sme sa vybalili, osprchovali sme sa a už náš čakala teplá večera. O 19 hodine sme mali rozkaz na ďalší deň a večer sme hrali twister. My, holky na izbe, sme zaspali okolo pol 11 a tešili sme sa do teplej postele. Ostatní mali trošku rušnejšiu noc, ktorú im okorenili o nepríjemné zážitky ubytovaní "VIKARTOVČANIA" v penzióne.

Na druhý deň sme stali, zbehli sme dole na rozcvičku, naraňajkovali sa a išli sme do Tatranskej kotliny autobusom. Vystúpili sme a ďalej sme pokračovali pešo k Šumivému prameňu, ku chate Plesnivec, kde sme si dali teplý čaj a najedli sa. Ďalšou zastávkou bolo Biele pleso. Najnáročnejšia bola cesta k Zelenému plesu. Po štyroch hodinách sme konečne dorazili na miesto a ja za seba môžem povedať, že ten pohľad stál za to celé trápenie, za tú dlhú a únavnú cestu a za všetky strasti, čo nás na ceste postihli. Priezračná voda, ktorej farba naberala zelenkasté zafarbenie, kamene, ktoré bolo vidieť až na samé dno, jemný piesok na brehu plesa. To všetko dokonale ladilo s počasím, ktoré nám jednoznačne prialo. Horúce slnko odrážalo lúče do vody a tá sa pod vplyvom jemného vánku stáčala do víru. Vtedy, pri tom pohľade, som ostala v nemom úžase. Dokázala by som sa na tú nádheru pozerať celé hodiny a celkom bez reči. Veď ako sa hovorí : "Kto nevidí krásu v maličkostiach, ako ju môže hľadať vo veľkých veciach?"

Ja som si to naozaj užila. Bola to nádhera. Dokonalá symbióza akú dokáže vytvoriť len príroda sama. Po relaxe sme sa pobrali na cestu domov. Tá trvala nekonečne dlho, ale výhodou bolo to, že sme kráčali už len a len dole. Za tento deň sme prešli cca 23km. Keď sme všetci sedeli v autobuse a viezli sa k penziónu, to bolo radosti.

Večer sa opäť opakoval: o 19 rozkaz na ďalší deň, večera, ale pridali sme si biliard, kartové hry a ping-pong. Potešila nás najmä návšteva bývalého triedneho, ktorý nám svojou prítomnosťou urobil veľkú radosť.

Nadišiel tretí deň kurzu. Po rannej rozcvičke a raňajkách sme sa presunuli autobu-som opäť do Tatranskej kotliny, kde sme mali stráviť oddychový deň a nabrať sily a energiu na zajtrajšiu cestu domov. Niektorí z nás si vyskúšali lezenie po skalách, iní oddychovali pri ohníku a opekali, ďalší si spievali a niektorí postávali a sledovali odvážnych horolezcov z triedy. V tento deň sme zažili veľa srandy. Bol to pekný deň strávený s triednym a so skvelou partiou ľudí, aká sa na tento kurz vybrala.

Večer, keďže to bol posledný večer pred našim odchodom, sme si urobili večierku dlhšie. Veľa sme sa rozprávali, hrali hru Pravda a Odvaha, hrali karty a veľa sme sa smiali. O 23 sme už všetci boli na izbách a zaľahli sme do postelí, aby sme si poriadne oddýchli pred cestou späť domov.

V deň odchodu sme vstávali veľmi skoro. O pol 7 sme museli zbalenú batožinu odniesť riaditeľovi do auta, aby sme ju nemuseli niesť so sebou. Po raňajkách sme sa rozlúčili s vedúcim penziónu, pánom Jánošíkom, a odišli sme. Cesta netrvala až tak dlho, ako sme si mysleli. Mohlo to byť zapríčinené aj tým, že sme sa všetci tešili domov. Aj ten najväčší kopec sme zvládli jednoducho a ani sme si neuvedomili, že už kráčame k autobusovej zastávke. V Sp. St. Vsi sme sa rozlúčili, rozorali si batožinu a odišli domov každý svojím smerom.

Moje poďakovanie patrí všetkým, ktorí sa zúčastnili na kurze. Všetkým, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom zaslúžili na mojom šťastí a na hoci aj malom úsmeve. Boli to krásne štyri dni prežité v kruhu partie, ktorú by som nikdy nezradila. Cítila som sa skvele a rada by som si to zopakovala už teraz. Lenže musím citovať slová pesničky slovenského rapera Rytmusa: "Všetko má svoj koniec...".

Tak sa aj náš kurz skončil, ale zážitky a spomienky ostanú navždy v našich mysliach a srdciach. Tam ostane všetko, čo sa udialo. Všetko, čo sme videli, čo nás rozosmialo a potešilo. Už teraz sme všetci zabudli na bolesť nôh, chrbtice, na prekážky, ktoré sme zdolávali denne na túrach, aby sme dosiahli stanovený vrchol. Museli sme mnohokrát prekonať samých seba a zájsť za hranicu našich možností. Zaiste nikto neľutuje, že sa kočapu zúčastnil, lebo takéto niečo sa udeje v živote mladého človeka len raz. Nie je to každodenná záležitosť a preto by sme mali byť všetci vďační za to, že sme niečo také mohli zažiť spoločne.

Som rada, že sme a všetci vrátili zdraví, lebo len vtedy je kurz úspešný. My ho za úspešný považovať môžeme.

Nádej zomiera posledná...

Nie nadarmo sa hovorí, že nádej umiera posledná. Je tomu naozaj tak. Človek si aj povie: "Už ma daný problém nezaujíma, musím sa cez to nejako preniesť." Vždy sa však nájde dôvod, prečo vytrvá vo viere. Nevzdá sa a bojuje za to, čo naozaj chce. Či už o lepšie miesto v práci alebo o lásku svojho života.

Hovorím to aj za seba. Aj ja som chcela veľa vecí vzdať, ale vždy sa našlo niečo, čo ma utvrdilo v tom, že nádej naozaj zomiera posledná.

Prečo je to tak??? Niekedy stačí jedno objatie, poláskanie, úsmev, pekné slovo a vy si uvedomíte, že sa nevzdáte, že chcete bojovať za to, aby ste mali krajší život.

Týmto krátkym článkom chcem vyzvať všetkých ľudí, aby bojovali. Za lásku, za lepšie miesto na tomto svete a aby sa nedali odradiť ani tou najväčšou pohromou v ich životoch.

PASTVA PRE OČI

Sedím a pozorujem prírodu okolo mňa. To dokonalé ticho všade navôkol vo mne vzbudzuje spomienky. Sem - tam to ticho preruší brechot psov a čvirikanie vtákov lietajúcich v povetrí. Vôňu trávy vníma môj čuchový orgán a ja nasávam ten čerstvý vzduch. Je nádherne. Milujem septembrové stmievanie.

Obloha hýri farbami. Od šedivej, cez mliečnu, striedanie svetlo a tmavo modrej vytvára harmóniu. Slnko už nevidieť, ale mrakov je viac ako dosť. Ľahám si na deku a sledujem oblohu. Hrám sa s mráčikmi a skladám si obrázky, ktorých vyjadrenie mi ponúka moja fantázia. Tu vidím ufo, tam zase draka z rozprávok a kdesi nad obzorom sa črtá tvár bosorky.

Od detstva som zbožňovala pohrávanie s oblohou. Keď mi prialo počasie, sledovala som oblaky a večer som pozdvihla hlavu ku hviezdam, ktoré vytvárali dokonalé obrazce. Raz to boli len jednoduché, inokedy zložité útvary. Dokázala som prestáť aj celé minúty, aby som sa kochala nočnou nádherou.

Rada sa vraciam do detských čias. Do čias, kedy ma urobili šťastnou celkom obyčajné veci a kedy mi úsmev dokázal vyčarovať kŕdeľ husí prelietajúci vysoko nado mnou. Do čias, kedy mi stačilo pozorovať srnku na lúke, ako sa pasie so svojimi mladými.

Teraz rozmýšľam o tom, ako má každé ročné obdobie čosi silné a neopísateľné v sebe, čo dokáže ulahodiť duši človeka.

JAR, tá prináša so sebou prvé kvety, snežienky, predierajúce sa spod poslednej vrstvy snehu.

LETO ponúka celú nádheru. Kvitnúce kvety a stromy, zeleň, rannú rosu a horúce lúče slnka zohrievajúce celú zem.

S JESEŇOU prichádzajú farby, ktorými hýria všetky stromy, kvapky dažďa bubnujúce pod oknami i vietor preháňajúci sa dolinami.

Aj ZIMA má svoje čaro. Mráz v noci kreslí na okná svoje obrazce, snehobiele vločky padajú na zem a vytvárajú tak bielu perinu, ktorá pokrýva celú krajinu.

Veru, všetky štyri ročné obdobia sú výnimočné. Za každým z nich treba hľadať len to krásne a svet bude gombička.

Využitie talentov

Zhora sme dostali množstvo darov a talentov. Mnohí si myslia, alebo sú dokonca presvedčení, že neboli spravodlivo rozdelené. Zamýšľajú sa totiž nad tým, prečo je jeden krajší a druhý menej, prečo sa jednému darí vo všetkom, čoho sa len dotkne a druhý si nevie rady ani s projektom do školy? A zas,prečo sú niektorí viac úspešní ako tí druhí?

Prečo sa radšej každý nezamyslí nad tým, čo asi dostal on, aby zveľadil svoj vlastný život okolo a aby si aj o ňom mysleli, že dostal viac ako niektorí v jeho blízkosti?

Pár ľudí má problém zistiť, akým talentom vynikajú oni. Zistiť, čo dokážu len oni a niečo, čo nevie nikto druhý, kto by ich tromfol. Ale aj na to, sme tu na zemi. Na tomto svete plnom radostí i bolestí, šťastia, smútku i sĺz. Sme tu aj na to, aby sme zistili, v čom sme dobrí. V čom vynikáme len my, aby sme našli v sebe to, čo nám pomôže prekonať tie ťažšie a smutnejšie dni, kedy je už na nás všetkého akosi veľa, vtedy, keď sa nám nie veľmi darí. Práve preto sa zahĺbime do svojho objaveného talentu a využijeme ho v tej danej chvíli. Ani si neuvedomíme, že nám na tvári zaihral veselý úsmev šťastia z toho vytvoreného diela pred nami.

A teraz nastáva otázka, čo nám ten úsmev spôsobilo???

Jedných rozžiari kresba perom na malom kúsku papiera alebo napísaná báseň. Iných poteší vymaľovaná izba na obľúbenú farbu alebo dosiahnutý vrchol tej najvyššej hory, či postavené dielo na veľký projekt, ktorý predvedú šéfovi hneď ráno, aby získali pochvalu alebo povýšenie. Ďalších do stavu šťastia privedie konečný výsledok matematickej rovnice po pol hodine riešenia, či úspešný experiment, ktorý pomôže ľudstvu v budúcnosti alebo malé šteniatko, ktoré sa po zápale chodidla konečne postavilo po mesiacoch ošetrovania. Iní sa tešia z prebehnutého kilometra, z piesne, ktorej melódie teraz zložili, z rany, ktorú ošetrili dcérke, ktorá spadla z bicykla alebo z dokonale usporiadaného nábytku v byte.

Tu zistíme, že aj my sme tí, ktorí niečo dokázali, či už len pre seba alebo pre iných. Tí, ktorí môžu pomôcť druhým zlepšovať sa a že aj my sme tí šťastlivci, ktorí sme do vienka pri narodení okrem zdravia dostali čo i len malý talent, ktorý budeme využívať pre seba alebo potrebu blízkych, aby sme im vyčarovali úsmev na perách.